Rubriky portfolia: Expozice

„Podobáš sa na….“ je veta, ktorú počúvame od narodenia a jej ťarcha nás formuje. Čo vlastne znamená, že sa na niekoho podobáme črtami tváre? Že sme jeho verziou? Podoba môže byť súhrn vonkajších znakov, tvarov, foriem, mimiky, gestikulácie, pohybu tela, výzoru či vlastností. Každopádne podobnosť niekomu nám nastavuje zrkadlo, ktoré niekedy nechceme vidieť, ale môže nám veľa o nás povedať. Môže byt istým spôsobom pohľadom do budúcnosti. Podoba je identita preskakujúca naprieč generáciami, rodinami i celkami. Dielo je svojou prvou verziou, spracovaním, ktoré tvorí morfovanie naskenovaných a modifikovaných reálnych podôb autorkinej mamy, otca a sestry.

Ako sa vidím? Objektivita je pojem, ktorý stále viac stráca význam. Sebavnímanie je tiež len konštrukt myšlienok. Konfrontovať sa s tým, ako nás vidia iní, nie je vždy príjemné ci žiadúce. To, kým sme, má mnoho podôb, pohľadov. Hľadanie „pravej tváre“ nemá zmysel, pri uvedomení, že žiadna z nich nie je úplne skutočná. „Modelujem ženu. Máme dva pohľady, ona na seba a ja na ňu. Naše pohľady sa nikdy nestretnú, pretože každá z nás vidí inú ženu.“ Realistická busta je tiež len jednou z tvárí zobrazovaného, ale aj samotného modelujúceho. Ako sa pozerá model na výsledok toho, ako ho vidí niekto iný? Forma modelovania sa stáva nepodstatnou, je druhotným produktom toho čo vzniká – pohlaď na človeka.

Prežívanie je termín, ktorým označujeme ten aspekt činnosti, ktorý nie je priamo prístupný druhým ľuďom. Je pre každého subjektívne, prebieha v čase a neustále plynie. To, čo človek prežíva, usudzujeme na základe jeho gest, výrazov tváre a reči. Autorky si kladú otázky, kde sú hranice osobných psychických procesov, medzi naším súkromným a verejným priestorom, medzi skutočným a fiktívnym, mentálnym a fyzickým a ako sa navzájom tieto svety ovplyvňujú, ako ich zrkadlíme. Pri tvorbe diela vychádzajú z divadelných princípov, avšak situáciu modelujú reverzným spôsobom. Vzniká intímny príbeh, fiktívna spojená identita na hranici reality.

V nejistých časech Ministerstvo operuje z podzemí vodojemů na Žlutém kopci. Odpoutejte se od předchozích asociací a tužeb. Případy, kdy jsme ovládáni umělou inteligencí, již nepatří do sekce science fiction. Je to ve skutečnosti něco, co se již zdá být v procesu a bylo navrženo jako vedlejší produkt naší nové přítomnosti. Audiovizuální instalace zkoumá řízení algoritmem za využití kombinovaných médií včetně neuronových sítí, zvuku videa a animace.

https://www.nicholascarn.art/

Světelné objekty svou formou odkazují k minimalismu konce 60. let, jehož vznik byl spojený s používáním pokročilých technologií a umožnil nově rozšiřujícímu oboru světelného designu stát se svébytným uměleckým nástrojem. Pančocha jej však redefinuje a zasazuje do kontextu digitálního a virtuálního světa, jehož rozsah by si umělci té doby dokázali těžko představit. Otázku času roztáčí ve svých kruzích – motivu, ke kterému se stále znovu vrací. Fascinuje ho tvar kruhu svým univerzálním významem, především v architektuře, kde již od antiky platí za nejdokonalejší geometrický symbol. V kontextu výstavy na Prototypu je kruh chápán jako zástupce času – minulosti, přítomnosti a budoucnosti a jako pomyslný přesun z dvourozměrného prostoru do trojrozměrného.

https://www.instagram.com/janpancochaa/